HISTÓRIA DIVADLA V TISOVCI

Neodmysliteľnou súčasťou tisovskej kultúry je aj pôsobenie divadelný ochotníckych súborov mesta v minulosti i dnes. V tomto roku s radosťou konštatujeme, že divadlo v Tisovci sa hráva už 150 rokov a po knižnici je jeho najstarším kultúrnovzdelávacím prvkom. Hoci existujú tvrdenia o jeho skorších počiatkoch, ako napríklad slová Dr. Samuela Daxnera, že „pred revolúciou, asi roku 1845“, nemožno ich ničím doložiť. Dôveryhodným je však citát z 22. apríla 1860........Aj ďalšie dve predstavenia pochádzali z pera Palárika. Úvodný entuziazmus pramenil bezpochyby v národnouvedomovacom procese. Nasledovali ďalšie hry od Chalupku, Goldoniho, Fredra, Nestroya, či Kotzebueho. Diváci sa radi zasmejú i dnes, tak, ako kedysi. Preto im vyhovovali frašky a veselohry hrávané zväčša na veľkonočný pondelok. Vlado Clementis však spomína, že tie, ktoré sa hrávali „na Štefana po Kračúne“, mali omnoho slávnostnejší ráz.

„Prvé tisovské javisko bolo veľmi primitívne a vratké. Pri predstavení Chalupkovho Kocúrkova (1867) vo veselom zbojníckom výstupe v lesnej scéne druhého dejstva predstaviteľ Rajnohu, neobyčajne mocný chlap Ján Dianiška – Povíjanec stúpil na okraj javiska (už vtedy vychádzalo?) - tvorili ho iba dosky poukladané na drevených koňoch – noha sa mu prevážila, podrazila kone, na ktorých javisko stálo a celé divadlo aj s hercami na veľkú radosť obecenstva sa zrútilo. Kus potom dohrali na podlahe...Až roku 1870 si zaopatrili, najmä z iniciatívy Gustáva Lojku, nové prenosné stabilnejšie javisko, a najmä dekorácie, ktoré namaľoval – podobne ako pre divadlo v Revúcej – kremnický maliar Dréves. V nových kulisách uviedol Lojko Zákrejsovu činohru Národný hospodár.“ (Národnie noviny 1, 1870, č. 63, 112)

Tak sme sa dostali k menu Gustáva Hostivíta Lojku Tisovského, ktorý sa spája s počiatočnými rokmi existencie študentského revúckeho i nášho divadla. Tento tisovský rodák bol profesorom Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Študoval vo Viedni, kde sa zoznámil s germánskou dramatikou. Ovplyvnený Schillerom a Lessingom formoval svoje organizátorské, kritické, prekladateľské, herecké a režisérske nadanie. Bol aj literárne činný, zomrel veľmi mladý.

Podľa štúdia dostupných prameňov možno tvrdiť, že Tisovčania mali k dispozícii zároveň stabilné javisko a to od roku 1866, ktoré postavil architekt Blažej Bulla v dnešnom priestore zasadacej a obradnej siene tisovskej radnice.

S divadlom, ako i s mnohými ďalšími aktivitami sa skloňuje meno Dr. Samuel Daxner. . Po absolvovaní štúdií a práva sa vrátil domov a rozvinul „čulý a činorodý duch národa“. V tom čase sa začali hrávať i spevohry, založil sa tamburášsky orchester (tamburice doniesli zo štúdií v Novom Sade Samovi synovia) a mohlo sa začať s operami. (pozn. autora: pri predstave, že dnešné obsadenie spolu s režisérom celé spieva sa mi dvíha bránica..., ale možno raz motyka vystrelí).

Medzi mnohými operami vyčnieva prvá po slovensky spievaná opera na Slovensku a to prvé dejstvo Smětanovej Predanej nevesty v roku 1903. Nasledovala Blodkova V studni (1907) s s mimoriadnou odozvou počas reprízy na Augustových slávnostiach v Martine (dnes Scénická žatva). Činohra so spevohrou sa dopĺňali navzájom. V tom čase režírovali Štefan Daxner, Ján Uram (bol učiteľom a venoval sa deťom aj po divadelnej stránke, čím vychovával ďalší ochotnícky dorast) a Ľudovít Slabej. Pre divadlo boli zapálené celé rodiny, ba bez nadsadenia celý Tisovec. Hrávali sa hry Terézie Vansovej, ktorá pôsobila v dnešnej miestnej časti Rimavská Píla, jej drámu Svedomie premiérovali. Hral sa i Urbánek, Hollý, či ďalší, ale tiež rôzne bájne hry.

Po prvej svetovej vojne vznikli ďalšie divadelné zoskupenia so zameraním na sociálnu tematiku a ľudové hry, ktoré hrávali v starom mlyne prestavanom na hostinec, pôvodné divadelné družstvo zostalo verné svojmu pôsobišťu i repertoáru.

V roku 1928 bola postavená Sokolovňa. Jej súčasťou bolo nové javisko. Režírovali Jaroslav Srp, Štefan Mikovíni, Ľudovít Slabej. Mimoriadny úspech zožal v prírode hraný Jánošík na Kordových lúčkach, i Ženský zákon v réžii Bélu Krišku, ktorý celoslovenské preteky a jedným dejstvom účinkoval na scéne SND v r. 1936.

Divadlo sa hralo v aj počas druhej svetovej vojny.

Povojnové obdobie malo napriek politickému dirigizmu strany pozitíva v tom, že prinieslo kroky, ktoré postupne viedli k vytvoreniu stálych profesionálnych scén, školeniam ochotníkov, systematizácii divadelných postupových súťaží.

V roku 1946 súhlasil staručký báťa Samo Daxner so žiadosťou divadelníkov pomenovať Divadelný ochotnícky krúžok po ňom a od 29.12.1946 nesie jeho meno. Krúžok nacvičoval v Sokolovni a odinscenoval mnoho vydarených premiér spolu s reprízami v okolí, s účasťou na postupovkách. V tomto období v Tisovci vyrástli také skvelé osobnosti slovenského divadla ako napríklad Branislav Kriška, Janko Valentík, Eňa Vacvalová...

V roku 1956 pracovali v Tisovci tri súbory: DS Daxner pri JRD – prevažne ho režíroval Béla Kriška, DS pri Osvetovej besede s režisérom Miroslavom Šmídom a DS pri Závodnom klube ROH Švermových železiarní – režisér Ing. Ján Greschner.

Po roku 1961 divadelná činnosť načas ustávala a znovu sa oživovala, až nakoniec v roku 1971 celkom ustala. V roku 1981 sa v Tisovci opäť rozsvietili svetlá scén a divadlo začalo rozchodievať zmeravené nohy pod vedením Evy Manicovej, riaditeľky MsDO. Režírovala Jolana Kuchtová, záujem o činnosť ochotníckeho divadla začal postupne narastať.

Činnosť detského ochotníckeho divadla (1945-1987), bábkového divadla (Ľubomír Feldek: O chodiacej chalupe, sólistka Jana Remperová, réžia Jolana Kuchtová, celoslovenská prehliadka Bábkárska Žilina 14. 5. 1987 – Hlavná cena Osvetového ústavu) závisela na mnohých okolnostiach a striedala sa z nečinnosťou, až nakoniec zanikla.

DDS „DÉDÉES“, Indeep group, Divadlo Hlod sú tiež súčasťou dejín tisovského divadla, kde sa študentské Hlod počas svojho …..ročného účinkovania prepracovalo na Scénickú žatvu

V súčasnosti aktívne a úspešne pracuje aj DS T. Vansovej Rimavská Píla pod vedením Jaroslava Lacka, s ktorým bol v Javisku uverejnený rozhovor

Použitá literatúra:

kol. autorov Tisovec a jeho revolučné tradície

Záverečná práca Evy Manicovej Ochotnícke divadlo v Tisovci od roku 1945 – 1987

Vladimír Clementis: Nedokončená kronika